Keď som krátko po deviatej hodine večer kráčala dlhými chodbami letiska Johna F. Kennedyho so svojím skromným nákladom, v pravom uchu som ešte vždy mala neznesiteľný tlak a pri každom preglgnutí mi v ňom bolestivo zapraskalo.Postavila som sa do dlhočizného radu ľudí čakajúcich na medzinárodnú kontrolu a postojačky zaspávajúc vyčkávala, kým na mňa príde rad. Uvedomila som si, ze ma bolí žalúdok- že by tu bol zase môj typický americký syndróm, ktorým som minulý rok trpela celý mesiac? Mohla som zjesť čokoľvek, po každom jedle sa ohlásila nepríjemná niekoľkohodinová bolesť. Potom som zodpovedala všetky nutné otázky- (chlapík mal zrejme starosť o moju bezpečnosť- vypytoval sa, či osobu, za ktorou cestujem, poznám osobne a či to nie je známosť z internetu)- a keď som otláčala všetkých desať prstov na ucapkané plexisklo rozmýšľajúc, koľko miliónov baktérií z celého sveta tam asi tróni a ubezpečila ho, že do Ameriky idem len na dovolenku a nemienim tam ostať, mohla som sa vydať spoznávať New York.